Rozhovor s Dankou Dvorskou o trablích s přetrénováním

“Přetrénování” byl pojem, který se mě dotýkal jen teoreticky, vlastně tomu tak bylo až do tohoto rozhovoru. Na vysoké škole se tématika tohoto problému prolínala napříč různými předměty, ale stále to byla jen teorie.

V současné době se nejčastěji objevují dva popisné pojmy OTS - overtraining syndrom, tedy syndrom přetrénování a UUPS - unexplained underperformance syndrome, syndrom nevysvětlitelné výkonnostní nedostatečnosti.

Projevy UUPS/OTS se definují velmi široce a tím pádem se může stát, že tři sportovci vedle sebe stojící, se mohou projevovat velmi různě. Ve všeobecnosti se objevuje dlouhodobá fyzická nedostatečnost a táhlá únava, nepoznané bolesti svalů, psychická únava, náladovost, ztráta motivace, oslabení imunity, drobné infekce, ztráta chuti k jídlu, … a příznaky zůstávají i po čtrnácti dnech odpočinku. Je ta škála široká a u každého se výsledný obraz skládá z různých puzzle.

Po napsání blogu o UUPS jsem chtěl natrefit člověka, který si takovou šlamastiku zažil na vlastní kůži, byl to vlastně motiv toho psaní. Nu a reakce přišla od člověka, od kterého bych to čekal nejméně. Od člověka který se hluboce věnuje tělu. A tato zkušenost mohla být nakonec další díl k hlubší znalosti lidského těla i ducha.

DANIELA DVORSKÁ

magistra fyzioterapie s láskou k tanci a freedivingu. Daniela má 8 let praxi fyzioterapeutky na neurologické klinice i jiných odděleních (chirurgii a traumatologii, geriatrii, psychiatrii, interním oddělení) a také v soukromé ambulanci zaměřené na sportovní traumatologii. Aktuálně na volné noze a freedivuje v Egyptě. Specializuje se na diagnostiku, prevenci a terapii funkčních pohybových poruch pohybového aparátu (odstranění svalových dysbalancí, úpravu pohybových stereotypů, ...) pomáhá upravovat dýchací zlozvyky, co ti vedlo k vytvoření workshopů a kurzů zaměřených na lepší porozumění této problematice.

Inspiruje se v práci profesora Koláře s konceptom Dynamické Neuromuskulární stabilizace, doktora Čumpelíka a profesora Véleho, a taktéž se inspiruje v Franklin method, pracující s Dynamic Neuro-cognitive Imagery. Ve volném čase se věnuje současnému tanci, praktizuje Astanga jogu a objevuje svět pod vodní hladinou s pomocí potápění na nádech - Freediving.

“Dýchanie a prvý nádych je naším prvým autonómnym činom po narodení a sprevádza nás celým životom. Dýchanie dokáže meniť celkové fungovanie nášho tela.” Daniela

Přepis rozhovoru:

Čauko, videla som tvoj post o pretrénovaní, neviem či to máš zamerané len na beh... Ja som to zažila vo freedivingu minulý rok, keď som prišla do Dahabu na 4 mesiace s cieľom posunúť svoje výkony a naučiť sa nové techniky. Každopádne som bola totálny začiatočník a ľahko som vedela prestreliť svoje hranice, keďže som o nich nevedela.

Mě ještě na začátek dost zajímá, jak jsi se dostala k freedivingu? Co tě pod hladinu táhne? A vlastně s tím vším spojenou (životní) cestu do Egypta. Je Egypt “the place” na freediving? Intro než se pustíme to tématu “přetrénování”.

K freedivingu som sa prvýkrát dostala v roku 2015 práve tu v Dahabe. Nemala som žiadne vybavenie na potápanie, len masku a šnorchel, tak k hĺbkam som sa vtedy veľmi nedostala. 

Doteraz si živo pamätám pocit z mojej prvej statiky (zádrž dychu na hladine), ktorý bol jednoduchý a silný, pocit úplnej slobody v hĺbke seba a prepojenie sa s vodou. Všetko stíchlo a čas prestal existovať, jediné čo bolo v mojej mysli bola malá farebná rybička, ktorá kružila podo mnou. No a tento silný pocit mi dal to, čo som asi nejako hľadala predtým, také to vnútorné puzzle, keď si človek povie, že túto aktivitu chce robiť a napĺňa ho šťastím. A tento pocit vnútornej slobody a ticha je tým, čo ma najviac priťahuje na freedivingu, doslova a dopísmena sa človek ponorí do seba a vidí sa bez prikrášlenia mysle, vidí svoje emócie a vzorce, ako so sebou narába. Pre mňa je freediving o skúmaní samej seba a istým spôsobom vystatovaniu sa strachu z nepoznaného v sebe. Nie vždy je to príjemný a oslobodzujúci pocit. Rada hovorievam, že freediving je meditácia v praxi.

Neskôr asi v roku 2017 som absolvovala prvý kurz na jazere Veľké Košariská s chalanmi zo Slovakia Freedive Team a cez leto kurz vo Svätej Maríne v Chorvátsku.

Ešte spomeniem, že nie som športový plavec ani prístrojový potápač, takže moje skúsenosti s vodou boli rovné nule, čo mi práve prinieslo dlhé mesiace postupnej adaptácie. Moje začiatky boli plné strachu a napätia zo zadržania dychu a ísť pod hladinu, niekoľkokrát som sa samej pýtala pri pohľade do hĺbky, že čo vlastne robím.

Následne som absolvovala ešte tuším dva kurzy s českým klubom Ocean Devils. Všetky kurzy boli v rozpätí pár dní a chodilo sa do vody 2x aby bol tréning intenzívnejší. Skoro zakaždým som mala problém vyrovnánať tlak v ušiach alebo iný problem s hornými dýchacími cestami, takže som nikdy v priebehu kurzu nesplnila limity, ktoré sa požadujú na získanie daného levelu. Viac ma však trápilo, že vo vode som sa vôbec nevedela cítiť, myslím tým telo ako také, aj orientácia bola dosť náročná. Väčšinou asi po piatich dňoch, keď sme už odchádzali domov, som si na vodu začala zvykať.

Nevedela som to nechať tak a stimulovalo ma to zaoberať sa freedivingom viac a viac. Mám rada mentálne výzvy a posúvanie vlastných hraníc. To ma priviedlo k tomu, že som začala chodiť do Dahabu pravidelne na časť zimy a posúvať sa.

V roku 2019 som sa rozhodla odísť do Dahabu na celú zimu od novembra do konca februára a mať tak dostatok času na tréning, oddych, na spoznanie ľudí zo zahraničia, vyskúšanie iných postupov a na hľadanie svojej cesty.

Dahab je “Mekka” freedivingu, každoročne sem prichádzajú freedivery z rôznych častí sveta za tréningom na známej Blue Hole. Podmienky sú celoročne veľmi priaznivé. No a behom tých štyroch mesiacov som pochopila, že je to málo času na progres, ktorý chcem dosiahnuť. Život bez vody bol pre mňa ako pre rybu na suchu. Stihla som sa zamilovať, adoptovať štena z ulice :)… bolo pre mňa jasné, že do Dahabu sa presuniem na dobu neurčitú a stane sa mojím domovom.

Tu je ve “stručnosti” Dankin UUPS příběh (december 2019).

Po mesačnej aklimatizácií a postupnom rozpotápaní sa po pol roku čo som bola bez tréningu hĺbok, som mala rezervované miesto v hĺbkovom kempe. Kemp spočíval v trénovaní 2 x denne 5 dní, čo znamenalo naozaj intenzívny tréning. Z predošlých kurzov som na túto intenzitu bola zvyknutá, takže som začala potápať ešte dva dni predtým, to znamená že som potápala sedem dní vkuse, z toho som mala potápať päť dní dvakrát. Posledný deň som druhú session už neabsolvovala.

Následne som si po niekoľkých dňoch urobila zranenie, pretrhol sa mi bubienok, čo znamenalo aspoň mesiac pauzu.

Celé sa to odohralo v rozpätí asi 3 týždňov, kedy som išla nadoraz svojich možností aj keď som o tom nevedela.

Fuu, dobrá nakládka. Dokážu si jen málo představit, jaké to je pro namotivovaného a nadšené sportovce, když mu jeho tělo postaví stěnu, stopku.

No ja som z toho dlho nevedela spamätať a nechápala som, čo sa stalo. Až s odstupom času, mi to celé docvaklo.

Jak by ses na to podívala dnes?

Spätne vidím, že som strašne tlačila a chcela sa posúvať a prestrelila som, čiže ani potápanie vôbec nešlo. Chýbali mi skúsenosti, z ktorých by som vedela, že niečo nie je v poriadku. Až po mesiaci voľna a debatách s ostatnými, som porozumela, že toto nie je cesta a začala som veľmi pozvoľne.

Aj keď nie som profi športovec a ani extra freediver, tak stres z vody, čo som tam mala vtedy a strach viedli k oveľa väčšiemu vyčerpávaniu. Následne sa nabalila nepozornosť a neschopnosť zamerať sa na pocity, až vyústili v zranenie a nútenú prestávku.

Ty jsi z toho, co píšeš spíš amatérký sportovec. Literatura a odborné články se v této tématice obrací víc na profesionály. Jaký je tvůj pohled na UUPS a amatérští/profesionální sportovci?

Myslím, že práve amatéri sú oveľa viac náchylní na preťažovanie. Nie, že by to chceli, ale ešte nevedia odhadnúť limity a všetko je takpovediac nové. Nemajú stabilných trénerov ani koučov a robia to tak povediac “na kolene” čo vedie práve k zraneniam, ktoré som často videla vo svojej praxi. A teraz to poznám aj z tej druhej strany.

Zpět do vody ti pomohl oddych nebo jsi spolupracovala i lékařem nebo jiným odborníkem? Myslím si, že taková zkušenost člověka velmi posílí - sportovně, osobnostně. Jak to vidíš ty, člověk se zkušeností?

Späť mi pomohol oddych. Prišla som naspäť až minulý rok v júli a začala akoby odznovu a inak. Dôležitá bola podpora od priateľa, ktorý je zároveň môj kouč, mať človeka ktorý stojí pri vás keď sa cítite príšerne je fakt nad všetky rady.

Prekopať všetko naučené trvalo polroka a teraz sa dostávam do procesu tým správnym smerom, po tréningu nepadám na hubu od únavy. Trénujem konzervatívne 3x do týždňa a 4 dni oddych, úplne som zmenila focus a potápam zásadne len na “dobrý pocit”, pretože ten je najdôležitejši. Stala sa zo mňa “lazy tuna” (freediving je hlavne o relaxácii, čomu som porozumela až nedávno, lebo nie je relaxácia ako relaxácia).

Zranenie mi jasne ukázalo, v čom mám rezervy po technickej stránke a na čo sa potrebujem sústrediť.

Vo finále mi to veľmi veľa dalo a do Dahabu (Egypt), kde dnes žijem, som sa presťahovala, aby som nemusela mať v hlave deadline odchodu na Slovensko.

Po polroku vnímam rozdiel v mentálnom nastavení behom ponoru, mám jasnejšiu predstavu čo sa deje a čo chcem/potrebujem robiť, moja citlivosť je oveľa výraznejšia. Myslím, že tento proces sa jednoducho nedá urýchliť a chce to len motohodiny opakovania.

Takisto moja adaptácia na vodu je v inom levely, vôbec nepociťujem strach a úzkosť, prakticky nevnímam rozdiel medzi tým, keď dýcham na hladine a keď sa ponorím pod hladinu.

Oddych asi nebyl jedinou cestou zpět. Co ti ještě pomohlo v té několikaměsíční cestě zpět do vody?

Dlhodobo meditujem, a to mi ten minulý rok pomohlo ustáť celú situáciu, vyhodnotiť ju a pozrieť sa na ňu s odstupom.

Pred pár rokmi som bola rok v zaujímavom psychologickom projekte, encounterová skupina. Bolo to pokračovanie individuálnej psychoterapie. Úprimne, mi nič v živote asi nedalo viac, ako tie sedenia, rozhovory a následne meditácia, to sú moje piliere.

Rozumím. Když si to pokusím rozebrat, tak se asi každý dostane nakonec k mentální rovině. Do momentu, kdy se okašlal a neřekl ne nebo stop. A plynule to přejde do fyzična. Dlouhodobé sledování fyziologie by ti asi napovědělo, že se něco děje a možná bys věděla reagovat dříve, ale po bitvě se lehce mluví.

Hej ten mental je základ, keď tam je to v poriadku, tak aj to pretrénovanie sa dá zvládnuť, prijať a brať to ako cennú lekciu.

No jasne s tým súhlasím, len tie sledovania zatiaľ neviem spracovať, a teda nejako sa tomu venovať. Aj keď viem, že keď budem chcieť byť naozaj top atlét, tak to budem potrebovať riešiť.

Kdybys koukala tepy nebo HRV (variabilitu srdeční frekvence), tak bys viděla nějaký nepozitivní trend. Ale v ten moment, když to pravidelně nepoužíváš, nezjistíš. Ano, ale kdybys to sledovala jen tehdy a tam, bez dlouhodobého kontextu, že víš jak se tvoje srdce chová klidně rok, tak bys nic nevyčetla.

Neviem to veľmi aplikovať na potápanie, kde sa tepy menia výrazne. Dôležitosť sledovania vidím skôr pre ostatné časti tréningu. To je pravda. Určite je dobré mať ukazovatele aj zvonku, lebo subjektívne pozorovanie je vždy skreslené.

Jako jeden z tvých podpisů vnímám dech a do toho jsi sama zmínila i meditaci. Snažím se svým svěřencům (amatérským a výkonnostním běžcům) rozšířit tréninkový obzor o takovou praxi. Zkus mi pomoci tvou rétorikou a optikou a běžcům práci s dechem a meditací “nabídnout”. Myslím si totiž, že taková praxe může působit preventivně proti přetěžování. Měla bys i doporučení na nějakou dobrou navigaci v dechových a meditačních cvičení?

Dych je pre mňa rozhodne kľúčový, vnímam ho citlivo ako fyzioterapeutka, aj ako freediver. Dychom si vieme prinávratiť vnútorný balans v podstate na všetkých úrovniach. Na fyzickej úrovni, kedy nám stimuluje činnosť vnútorných orgánov, pomáha k vytváraniu správnej postúry, tým že zapája hlboké stabilizačne svaly. Cez zameranie pozornosti na dych behom meditácie, môžeme vnímať naše mentálne rozpoloženie.

Práve dýchanie, a to ako je prepojené s naším bytím, ma doviedlo k vytvoreniu vlastného workshopu a následne aj kurzu v spolupráci s meditačným centrom Plejs, kde sme spolu s Mayou Novákou vytvorili niekoľko komplexných kurzov, z pohľadu tela a mysle.

Dychu sa v poslednej dobe dostáva viac pozornosti, čomu sa teším. Existuje naozaj nepreberné množstvo techník, od pranayamy až po práce s dychom v psychoterapeutickom využití. Toto je dôležité rozlíšiť a byť naozaj opatrný, ktorú techniku si zvolím. Dýchanie veľmi ovplyvňuje chemickú reguláciu v krvi, v dôsledku čoho môžeme pociťovať rôzne prejavy v mentálnej a emočnej úrovni. Zmenou frekvencie a dĺžky dychu mení naše vnímanie samých seba.

Predtým, než začnem zasahovať do priebehu dychu, je dobré sa s ním zoznámiť. Vnímať ho počas dňa ako sa mení, čo s ním robia naše emócie, ako doň zasahuje držanie tela alebo naopak ako sa mení s fyzickou aktivitou, kedy je príjemný a kedy naopak máme naopak pocit nedostatku. Naučiť sa ho pozorovať a vnímať jeho kvalitu, proste len s ním byť v našom tele a cítiť pohyb dychu v tele. Zamerať sa jednotlivé časti tela, ako pracujú behom dychu, je to dobrý nástroj takej veľmi jednoduchej samodiagnostiky, kedy nám to môže ozrejmiť a pripomenúť naše stuhnuté alebo preťažené miesta. Tiež by som odporučila tým, čo chcú s dychom neskôr pracovať, naštudovať si aspoň zľahka anatómiu a biomechaniku, lebo len tak máme aspoň z časti reálnu predstavu, ako pracuje.

Meditácia je pre mňa pozorovanie plynutia dychu, zvyšuje citlivosť a koncentráciu mysle. Z toho vyplýva, že pri tréningu budem vedieť zachytiť preťaženie skôr, budem k sebe citlivá a budem sa vedieť o seba postarať, keď nastane pretrénovanie.

Je to dlhodobá práca, v tom že si dokážem ideálne každodenne sadnúť a pozorovať myseľ, čo sa v nej deje a tým sa učiť o sebe, nie je o lietaní v krásnych emóciach, ale o ukotvovaní sa v sebe. Človek môže praxovať meditáciu aj sám, na základe nejakej knihy, ktorú si prečíta. Mne však dáva oveľa väčší zmysel vyhľadať učiteľa, ktorý ma vie naviesť a zodpovedať mi otázky na začiatku, keď neviem nič ( a po pár rokoch zistím, že ani nič vedieť nebudem :D ). 

Nakonec bych tě poprosil o pár klíčových momentů z celé tvé zkušenosti s UUPS, takový výcuc, message. Ať momentů, které si postrážit, aby se člověk přetěžování vyvaroval. A když už se to nepodaří, tak momentů, které ti pomohou zpět.

Dôvodov bolo viac. Tým, že som mala veľkú motiváciu a dokážem sa koncentrovať, som nepostrehla fyzické vyčerpanie vplyvom stresu - strach z hĺbky, zmena prostredia pod vodou a nedostatočná adaptácia, takisto neovládanie techniky, resp. nie úplne porozumenie tomu, čo prebieha, viedlo k napätiu tela. Nevedela som správne vyhodnotiť signály tela (nechutenstvo k jedlu, malátnosť a apatia), pokladala som ich za nič viac ako únavu, z ktorej sa vyspím. To viedlo aj napriek nepríjemným pocitom a čiastočnej frustrácií zo stagnácii paradoxne k ešte väčšiemu úsiliu a vyčerpaniu. Deficit energie, a teda koncentrácie viedol k neostražitosti na signály behom ponoru, kedy som si pretrhla bubienok. Nič som necítila, žiadny tlak ani bolesť, čo ma poriadne rozhodilo na niekoľko mesiacov, lebo som nevedela rozlúštiť, ako to bolo možné.

Na ceste naspäť mi pomohlo sa o tom baviť so skúsenejšími freedivermi a tými, čo už toto zranenie mali, tým som viac pochopila, aké chyby som robila predtým a čomu sa následne budem potrebovať vyvarovať.

Dôležité pre mňa bolo vnútorné prijatie toho celého, všetkých emócii, ktoré prichádzali, vnútorné výčitky, pochybnosti a aj hnev. Toto bolo celkom dlhé obdobie a netlačila som na proces.

Aj ísť naspäť do vody a pracovať so strachom bolo dôležité. To by som nezvládla bez podpory priateľa, ktorý si tým procesom prešiel so mnou ako kouč. Ten strach na bojke tesne pred ponorom bol tak veľký, že moje srdce malo vysokú tepovú frekvenciu a ja som bola len krôčik od toho to celé vzdať a zutekať na breh.

Pomohla mi pauza, v mojom prípade v dôsledku zranenia som nemala inú možnosť. Určite tomu procesu na ceste späť treba nechať dostatok času, ja som ho mala behom niekoľkých mesiacov na Slovensku, kedy mi voda začala znovu chýbať, a tak sa mi vrátila aj chuť znovu potápať. Netreba brať na ľahkú váhu mentálne rozpoloženie a keď je toho naozaj veľa, vyhľadať odbornú pomoc vo forme psychoterapie. Vhodne zvolené otázky a diskusia s odborníkom vedú k uvoľneniu vnútorného napätia a človek má pocit, že sa vracia nohami na zem. Tiež to pomôže vybudovať určitý systém a kroky, ktoré sa dajú aplikovať aj neskôr po skončení sedení.

Dani, velmi děkuji za pěkné povídání a otevřenost. Můžeš plavat.